Ako jesť mäso bez výčitiek?

Jesť mäso je normálne, prirodzené a nutné.

Takto je vychovávaný vo viere karnizmu takmer každý človek od narodenia - rodinou, školou, médiami a okolím. "Potrebuješ mäso aby si mal silu a živiny (bielkoviny) a mlieko aby si mal zdravé a silné kosti." Jesť mäso je teda nie len samozrejmosť, ale z pohľadu karnistickej náuky o výžive a zdraví, dokonca nevyhnutnosť.

Je tu však jeden problém. Človek sa necíti komfortne s tým, že konzumuje zviera, ktoré bolo zabité. Preto má systém karnizmu vybudované mechanizmy, aby na to nemyslel, aby sa psychicky nezrútil. Jeden z hlavných mechanizmov je skryť pozadie mäsa. Mäso je jednoducho mäso, nie časť mŕtvoly a už vôbec nie niečo, čo sa mykalo pri zabíjaní a kričalo. Problém karnizmu ale teraz je, že sa musí prispôsobiť novým výzvam.

Nastal totiž problém. Na celom svete sa rušia, zakazujú farmy zvierat na kožušiny a zakazuje sa samotný predaj kožušín. Na celom svete sa postupne zakazuje klietkový chov (sliepok, prasiat...) Začína sa opakovať nový naratív - dobré životné podmienky zvierat (animal welfare). Ale počkať - veď mäso je mäso, je to produkt, niečo čo máme radi, nie živé zviera.

1. Fáza popierania

Keď neexistuje problém, tak nie je čo riešiť. Pred rozvojom internetu a sietí človek nemal informácie o tom, čo si kupuje, o tom čo je zabalené v plastikovom obale, alebo čo mu nakrája mäsiar...

Takže prvé reakcie keď ľudia videli zábery z chovu a zabíjania zvierat bolo popretie. Jednoducho to nie je pravda. Nič také sa nedeje, nie je to pravda, je to ojedinelý prípad, video je tendenčné, jedná sa o vegánsku propagandu, zvieratá netrpia a sú na to určené.

Fáza popierania už ale nemá takú silu a začína strácať účinok. Problémom je, že zábery z veľkochovov presiakli aj na mainstreamové médiá. Dôkazom je rušenie kožušinových chovov a klietkových chovov. Ľudia začínajú byť stále menej komfortní so svojim jedlom a potrebujú barličku, ako si to v hlave ospravedlniť. Tak prichádza druhá fáza.

2. Nevidím zlo, nepočujem zlo, nehovorím zlo

Veľká časť ľudí si už teda prešla prvou fázou popierania. To ako sa chovajú zvieratá na mäso (mlieko, vajcia, med) ich znervózňuje a prichádzajú nepríjemné pocity. Jednoducho nastal Stret karnizmu s reálnym svetom. Prichádza teda fáza Nevidím zlo, nepočujem zlo, nehovorím zlo.

Je to fáza, kde si človek uvedomuje, že čo sa deje so zvieratami je zlé, ale nechce to vidieť, nechce to riešiť, nechce na to myslieť. "Neukazuj mi to, ja viem že je to zlé, ale nechcem to vidieť." V skutočnosti nevedia ako je to zlé, ale každá sekunda záberu z chovu alebo zabíjania zvierat vyvoláva prirodzený odpor a znechutenie. A s jedlom si človek nemôže spojiť živé zviera ktoré trpí, pretože potom príbeh o dobrom mäsku prestáva účinkovať.

Je to teda stav, keď sa to človek snaží z hlavy vytesniť, nemyslieť na to. Vie že je to zlé, ale nič sa s tým nedá robiť, skúsi teda myslieť na niečo iné. "Veď mám rád šunku a hoci viem že to čo je za ňou je zlé, aj tak si ju kúpim. Veď to robím pre svoje zdravie, veď mi to chutí a je to moje jedlo a jesť mäso je normálne"

Kognitívna disonancia ktorá sa v človeku odohráva pri každom jedle je problém, ktorý musí karnizmus riešiť a fáza Nevidím zlo, nepočujem zlo, nehovorím zlo nestačí. Preto sa hľadá ďalšia barlička.

3. Veľkochovy sú zlé, podporujme malé farmy

Ľudia si už prešli fázou popierania, vedia že za tým kúskom mäsa je kopa bolesti a utrpenia a navyše im stále viac médiá pripomínajú klimatický problém, ktorý mäso spôsobuje. Hlavný vinník sú veľkochovy, toto sa im pomaly dostáva do hlavy. Takže aké je riešenie? No predsa malé farmy - Eko, bio, racio.

Áno, veľké farmy sú továrne na mäso a malé farmy sú továrne...na lásku? Tam odoberajú teliatka od matiek asi s väčšou láskou. Teliatka a býky sú odvážané nie klasickým transportom smrti, ale krásnym vypolstrovaným autíčkom kde sa môžu hrať a idú na úplne iný bitúnok, kde im podrežú hrdlo s bozkom na tvári. Kohúti sa po narodení vždy pohladkajú kým sa hodia do mixéra...

Do kráv ľudia strkajú ruku až po rameno oveľa nežnejšie a býkom sa odoberá semeno oveľa humánnejším spôsobom. Logika klimatickej zmeny taktiež nepustí ako hovorí poslanec Martin Hojsík. A teda že kopa malých fariem s rovnakým počtom zvierat vyprodukuje menej emisií ako veľká farma - čo je na tom nelogické...

Snaha obhájiť si jedenie mäsa a nutnosti zabíjania zvierat nepozná hranice a pomôže chytiť sa každého stebielka. A jedným zo stebielok sú malé farmy, rodinné farmy, bio mäso, ekologické mäso, poctivé mäso z farmy, kde sa chovajú len desiatky kusov.

A funguje to. Marketing firiem smeruje k prezentácii ekológie, príbehu o malých farmách, podpore krajiny, podpore ekosystému, podpore ekológie, bio mäse, rozvoji regiónu. Prinášajú príbehy o zdravom mäse z ekologického chovu, ktoré bolo vyprodukované na malej farme. Milka nezoberie mlieko od farmy, ktorá má viac ako 60 kráv...

Pričom za mäsom (vajcami, mliekom, medom) je úplne rovnaký príbeh ako vo veľkochovoch. Chovajú sa takmer identickým spôsobom a zabíjajú sa úplne identickým spôsobom. Je to znova pomôcka, ktorá má pomôcť ľudskej psychike vyrovnať sa s tým, že jedia zviera. A svedomie človeku nesmie hovoriť, že robí niečo zlé.

Príbeh malej farmy, kde zvieratá netrpia je veľmi lákavý. Malá farma sa automaticky spája s ekológiou, podporou regiónov, láskou k zvieratám a konečne úľave na svedomí. To ale stále nestačí, k dokonalosti ešte chýba láska a šťastie.

4. Šťastné mäso od šťastných zvierat

Už teda máme za sebou fázy popierania, vytesňovanie utrpenia zvierat z mysle, fázu malých rodinných fariem, ale stále nám tu niečo chýba. Veď tie zvieratká sú milé, dokonca si už ľudia začínajú uvedomovať, že cítia bolesť, radosť, strach (hoci sú to v  hlavách ľudí v rámci karnizmu komodity ako uhlie alebo zemiaky)... takže je logické, že chcem zabiť a jesť šťastné zvieratko, ktoré malo šťastný život.

"Karnizmus mi predsa hovorí, že musím jesť mäso, pretože v mäse je veľa živín a hlavne bielkoviny bez ktorých by človek neprežil. Navyše mäsko mám rád a keď ho jem, tak potrebujem mať v hlave, že jem šťastné zvieratko. Navyše šťastné zvieratko má šťastné mäso bez stresu a je to teda plus na moje zdravie."

Mozog teda dostáva signál - áno, zvieratká netrpia, sú šťastné. Pri mlieku sa síce stále odoberá dieťa matke, ale možno jej dajú marihuanu aby z nej bola šťastná krava ktorej vzali dieťa. Pri šťastných sliepkach idú kohúti stále do mixéra, ale možno sú tiež šťastné a púšťajú im na tých pár minút života hudbu.

Po pár týždňoch alebo mesiacoch života idú šťastné kravy na ten istý bitúnok ako nešťastné kravy a hoci by sa krava dožila 25 rokov, ide na smrť šťastná už za 8 mesiacov. A samozrejme prichádza znova opakovaný argument rozvoja regiónov, rozvoja prírody a návratu zvierat do prírody. Veď odkiaľ by sme brali hnojivo...

Osobne neviem čo má zabíjanie zvierat s tým, že ich vraciame do prírody. Tam nie je rovnica. Dám zviera do prírody = musím ho zabiť. Je to možno prekvapenie, ale krava môže byť v prírode bez toho, aby ju niekto za 8 mesiacov brutálnym (v preklade karnizmu - humánnym) spôsobom zabil.

Všetko toto nastáva z dôvodu, že hlavná zbraň karnizmu zlyháva- skryť to, čo je za kúskom mäsa v supermarkete. Ľudia sa v nepokoji mysle vrhajú na všetky strany, aby si mohli v rámci psychiky obhájiť jedenie mäsa. Nesmie im to byť nepríjemné za žiadnu cenu. Fáza popierania je už preč, fáza vytesňovania nezaberá, na chvíľu im poskytne útočisko naratív o malých rodinných farmách a šťastnom mäse. Ale čo nastane,ak vyprchá aj táto fáza a ľuďom bude zvierat ľúto? 

Čo spraví karnizmus potom?